Komplikovana cesta do rozkvitnutej zahrady

  Mito, Japan
Sunday, February 24, 2008

Tak kam vyrazime tento vikend? Co takto do Mita. Nie je to daleko a je tam zahrada plna sliviek. Zahrada sa vola Kairaku-en. V preklade to vraj znamena "Park, ktory treba obdivovat spolu" a patri spolu so zahradami Koraku-en v Okayame a Kenroku-en v Kanazawe medzi Tri velke japonske zahrady (nie, co sa rozlohy, ale velkoleposti tyka). Pocul som, ze uz by mohli kvitnut. Okej, tak pome teda obdivovat spolu.

Do Mita, ktore je s 260 tis. obyvatelmi hlavnym mestom prefektury Ibaraki, je to asi 70 km. To sa da autom zvladnut budto "zadarmo" po lokalkach za 1,5 hodiny alebo za 1300 yenov po dialnici za 30 minut. Kedze mame vela casu a malo penazi, zvitazila moznost A. Cesta sa vsak skomplikovala uz na zacatku. Ako sa ukazalo, predchadzajuci vecer sa konala gulasparty a neostalo samozrejme len pri tom gulasi. Mimi a ja sme boli jedini podla dohody rano o 9 pri aute. Po chvili dorazil druhy sofer. On z party odchadzal o 4 a to sa vraj zdaleka este nekoncilo. Dalsieho sofera sme zobudili desatminutovym intenzivnym kopanim do dveri. On vraj z party odchadzal o 7 a pri kazdom jeho slove muselo byt aj cloveku s nadchou jasne, ze dnes soferovat nebude. Nakoniec sme mohli byt radi, ze sa nikto neopil z tych vyparov, ktore sa cestou usadili v celom priestore auta. Posledneho ucastnika uz nebolo az take tazke zobudit, pretoze on iba zaspal (aj ked na party nebol).

Ked sme uz vsetci sedeli v aute, tak sme sa tak nejak zhodli, ze bude najbezpecnejsie, ked bude soferovat Mimi. Keby sme nahodou stretli hliadku, tak po otvoreni okna alebo dveri by sa sofer dychovej skuske takmer urcite nevyhol. A dostat v Japonsku pokutu (co aj za zbytkovy alkohol) znamena minimalne pol miliona pre sofera a dalsieho pol miliona pre posadku za to, ze ho nechali soferovat opiteho. V nasom pripade by sme si to asi museli ist odpracovat na rok do kamenolomu, pretoze fyzika taka vynosna nie je. V kazdom pripade sme nikoho nestretli a Mimi zvladla svoju prvu cestu po lavej strane na vybornu.

Najst park s jazerom nebol az taky problem, parkovisko zdarma bolo plus. Avsak zistit to, ze to jazero nie je zase az tak uplne ten park, ktorý hladame, nam chvilu trvalo. Jazierko to bolo velke tak akurat. Bolo tam mozne si pozicat vodne bicykle v tvare labute. Na roznych miestach jazera plavali na hladine ukotvene nejake vacsie labute, ktore tam boli z nejakeho nie velmi jasneho dovodu. Jeden nazor bol, ze je v nich automat s napojmi. Tie su na ulici na kazdom kroku. Ale na vode? Po case stravenom v Japonsku je evidentne, ze niektori ludia su tu dost sibnuti na to, aby nieco podobne vymysleli, takze sme tuto otazku radsej nechali otvorenu.

Nakoniec sme sa do tej zahrady predsa len dostali. Nasa cesta viedla cez detsky park s lanovou drahou. Tu sme samozrejme museli vyskusat. A ako sa ukazalo, bolo to jedno z prijemnejsich prekvapeni v Mite. Ked uz sme zacali nadavat, ze nie je rozkvitnuty ani jeden strom, tak sme predsa len dorazili do tej pravej casti zahrady. Neboli sice rozkvitnuté vsetky slivky, ako sme cakali a ako sme si to predstavovali, ale aj tych par stromov potesilo.

Nase kroky zo zahrady viedli na blizky kopec, kde sa malo nachadzat muzeum rodu Tokugawa, ktory patri v historii k najvyznamnejsim v Japonsku. Mozno to bol dovod, preco za vstup do vsetkych troch miestnosti muzea pytali 1100 yenov. To muzem, kde nebola ani jedina veta anglicky nestalo ani za 2 kavy z automatu (asi 200 yenov). Kto chce vidiet lepsie muzeum, tak nech radsej ide do martinskeho za 5 kaciek. Skoda slov.

Oklukou sme sa casom dostali naspat do zahrady a letneho domu Kobun-tei na kopci nad nou. Vstupne bolo za 290 a len tazko to mohlo byt horsie ako to, co sme zazili pred chvilou. Nebolo. Z verandy (Japonci to asi tak nevolaju) bola cela zahrada vidiet ako na dlani a celkom to spravilo naladu. Tu potom dotvorila fotka s peknymi Japonkami pod rozkvitnutymi slivkami.

Tak teraz rychlo najst nieco na obed a okolo umeleckej veze k zrucaninam hradu. No, od toho, co si clovek z Europy pod pojmom zrucanina predstavi, to malo daleko. Sak co im uz len moze ostat po drevenej vezi... No zostala tam priekopa a jeden velky kamen, ktory kedysi patril k opevneniu. Skoda namahy. Uz sa stmievalo a bolo jasne, ze viac toho uz nestihenem. Je nacase ist domov. Krizom cez vysvietenu hlavnu autobusovu a vlakovu stanicu v jednom, cez velky most ponad malu riecku (z ktoreho je celkom dobry vyhlad na miestny "downtown") a okolo jazera s vysvietenymi labutami (vazne to nieco v nich vypada na automaty) az autu.

Takze ake je Mito? Ako prve mi prislo prirovnanie s domovinou. Taka spinava Bratislava. Ale zahradu tam maju vazne peknu. Urcite ale bola na neporovnanie so stavom, kedy je vsetko rozvitnute. A tiez maju jedno neuveritelne hrozne nudne muzeum. A to mam muzea rad. Len sa spytajte Mimi...