Urady na Shinagawe

  Tokyo, Kanto, Japan
Monday, November 26, 2007

Prvy tyzden pobytu v Japonsku sa podla ocakavania odohraval v znameni prehliadok institutu, zoznamovani sa s laborkou, obiehania roznych uradov a vybavovani potvrdeni a inych dokumentov. Vybavit Alien kartu (nieco ako obciansky pre cudzincov, ktori su v krajine dlhsie ako 90 dni), zdravotne poistenie a zalozit ucet bola rychlovka a pohodicka vdaka pomoci pani z kancelarie pre zahranicnych vyskumnikov a pre mna az prekvapivej ochote a usluznosti uradnicok v kazdom z navstivenych uradov. So far so good.

Dnes prisla na rad navsteva cudzineckej policie a vybavenie viz pre Mimi. Pri spojeni slov cudzinecka a policia mi zacne mravencit v zaludku, scervenie mi pred ocami, zrychli sa tep, nadoblicky zacnu pumpovat do tela adrenalin a zatvoria sa mi paste. To vsetko vdaka tamker pravidelnym a hlavne velmi castym navstevam cudzineckej policie v Prahe v priebehu poslednych osem rokov, kedy sa ich pocet uz davno prehupol do druhej desiatky. Opat sa mi zacinaju vracat zle sny, kde stojim v nekonecnom rade zovrety medzi stepnymi obludami smrdiacimi starymi monterkami a ohnivou vodou, na konci ktoreho caka zubata carodejnica so sivymi strapatymi vlasmi po zem, bradavicou na nose a dlhymi pazurmi mi ukazuje, co vsetko som vyplnil zle v stostranovom dotazniku, kde mi chyba aka priloha a ktore kolonky nie su vypisane podla vzoru na strane 84 prirucky uvedenej na tajnej internetovej stranke, na ktoru sa odvolava odkaz vylepeny na okienku c. 6B v tretom podzemnom podlazi v smradlavej plesnou obrastenej budove v blizkosti pankrackej vaznice. Ten sen ma aj pokracovanie, v ktorom pri navrate s novou ziadostou vypisanou presne podla vzoru a znovu obehanymi uradmi po polke Prahy zistujem, ze carodejnice sa pri okienku medzitym vymenili a tato nova nechape, kto mi narozpraval taketo hovadiny, ze ziadost C v modrozelenej farbe je iba pre muzov, ktori sa narodili v znameni opice na vychod od Polany a na zaciatku skolskej dochadzky vazili aspon 45 kg. Na mna sa vztahuje formular H vo farbe Slnka zapadajuceho za smogom pohltenym Pekingom, ktory ziskam na oddeleni, ktore sa pred casom presunulo do inej budovy, ale dnes tam uz nic nevybavim, co je zle, pretoze prave vcera sa navyssi rohaty z ministerstva zle vyspal a vydal nove nariadenie c. 197433562/36g, ktore nariaduje, ze to musim stihnut prave do dneska, inak ma deportuju z krajiny v klietke tahanej zaprahom svin cez ulicku hanby, kde na mna budu ukazovat prstami a vysmievat ma, ti odvaznejsi ma aj opluju.

Ked som sa v polke cesty TX strhol z driemania, zistil som, ze vlak je plny Japoncov cestujucich v rannej spicke do prace v Tokyu. Bol som nesmierne rad, ze sedim, pretoze v tej tlacenici by bolo nadludskym vykonom aj poskrabanie sa na nose. Nastastie ma gaijin oproti Japoncom tu vyhodu, ze sa mu ostatni Japonci trochu vyhybaju, takze je okolo neho vzdy nejake mrtve pasmo, aj keby si v ostatnych castiach vagonu mali Japonci stat na hlavach. Neviem, ci je to kvoli tomu, ze nechcu obtazovat, v kazdom pripade som pocul, ze gaijini im dost divne smrdia. Nech je ako chce, som rad, ze mozem dychat.

Po prestupe na Akihabare do vlaku na najvytazenejsej linke Yamanote, ktora pocas jeden a pol hodiny obkruzi sirsie centrum Tokya to uz take ruzove nebolo. Vlaky su napratane cez vikend, teraz v rannej spicke by sa hodilo ine pomenovanie, ktore nenachadzam. Zda sa, ze na zapach gaijinov je vo velkomeste vacsina ludi zvyknuta, ostatni maju na tvarach masky. Mozem len povedat, ze to bolo zle. A to som este nezazil povestnu situaciu, kde su na fotkach zachyteni spoteni uniformovani zriadenci drah a tlacia ludi v ciernych oblekoch s bielymi koselami do vlaku, cim zdvojnasobu cistu vahu ocele a pelendrekom zatlacaju dovnutra nieciu diplomatku, ktora brani v uplnom zavreti dveri.

Tak nejak som sa dostal na Shinagawu, jednu z najvacsich stanic v Tokyu, a teda v Japonsku, co jej dava slusnu sancu byt jednou z najvacsich stanic na svete. Z vlaku som sa moc tlacit nemusel, bol som vytlaceny. Prudom som sa nechal unasat az juznemu vychodu zo stanice, co sa mi hodilo, lebo  bol najblizsie k mojmu cielu: novej budove cudzineckej policie postavenej na umelom ostrove v tokijskom zalive. Tu som uprednostnil pred uradom v Mite (hlavnom meste prefektury Ibaraki, kam patri aj Tsukuba), pretoze som dufal, ze vo vacsom urade bude viac uradnikov a veci sa budu hybat rychlejsie. Navyse som cestu mohol spojit s vyletom po Tokyu.

Autobus, ktory ide od stanice az pred budovu sa mi zdal drahy a tak som to zobral po svojich. Po polhodine som sa pred budovou zhlboka nadychol a vkrocil. Informacna tabula ma odkazala na druhe poschodie. Tam uz bola hromada Cinanov, Filipincov, Korejcov a inych Vychodoazijcov, ktori cakali na viza. Rozdiel oproti Prahe bol v tom, ze tu to cele na prvy pohlad vyzeralo civilizovane. Nikto sa nebil pred tlaciarnou s poradovymi cislami, lale ludia sedeli na sedackach pred televizorom alebo citali knihy. Prisiel som sice patnast minut pred uradnymi hodinami, ale aj tak uz bolo predomnou asi tridsat ludi. Je to sice vela, ale vo svetle toho, ze o takomto case by som sa v Prahe uz dnes na rad nedostal, to mohlo iba potesit.

Presne o deviatej sa otvorili styri okienka vyclenene pre ziadosti mojho typu a ani som nestihol ist na zachod a uz ma volali. Slecna za prepazkou sice moc anglicky nevedela, ale snazila sa, bola mila a vo vsetkom pomohla. Sice to zdrzuje od popisu pomerov na urade v Japonsku, ale opat sa mi vtiska zazitok z prazskej cp, kedy rozkysnuta patdesiatnicka za pultom vypoklonkovala nejakeho anglicana s tym, ze mu nerozumie, ze nie je povinna mu rozumiet a ze si ma zaplatit tlmocnika. Ten nez zistil o co vlastne ide, tak uz zavolala dalsie cislo a prichadzajuci vychodoslovensky pan mu to vysvetlil tym, ze ho odstrcil. Ja som bol vybaveny asi po piatich minutach, kvoli tomu, ze som musel nieco opravovat v ziadosti. Uradnicke ani nenapadlo, ze by ma vyhodila s tym, aby som si vypisal novu ziadost, pretoze v tom ich prasivom dokumente sa vraj nemoze skrtat. Odchadzal som teda s uzasnym pocitom, ze svet je krasny a ze uradnik sa nerovna hovado na celom svete. Skoda, ze zrovna v CS ano... Ale aby som zase len nechvalil, s pristupom uradnikov k inym Aziatom to tiez nebolo az take idealne. Hlavne s Cinanmi sa bavili trochu ostrejsie, ale od toho ako sa bavia u nas s Ukrajincami to malo naozaj daleko.

Takze povinnosti boli o pol desiatej za mnou a mohol som si pocas ranajok na obrubniku spravit plan prehliadky mesta. Rozhodol som sa ist pesi zo Shinagawy az na Ginzu, srdce Tokya a jednu z najluxusnejsich obchodnych ulic na svete. To bolo asi pat kilometrov. Cesta po pobrezi obchadzala obrovsky Rainbow Bridge nad zalivom a prechadzala popod nadzemnu dialnicu cez mnozstvo mensich mostov, kedze tato cast Tokya je v podstate cela postavena na neprestavitelnom mnozstve zeminy umelo navezenej do zalivu pocas minuleho storocia, kedze sa mesto uz nemalo kam inam rozrastat.

Vyuzil som aj moznost si pozriet mesto za poplatok z vysky budovy svetoveho obchodneho centra v Shibe (ano, aj ja som bol prekvapeny, ze je aj v Tokyu, kapitalizmus uz nepozna hranic), kusok od ktoreho lezi budhisticky chram Zojo-ji, v ktorom je pochovanych 6 z 15 shogunov klanu Tokugawa. Hned za nim je znama Tokyo Tower postavena v roku 1958 po vzore eiffelovky, ktoru svojimi 333 metrami o par metrov prevysuje. Od nej som oklukami presiel okolo obrovskeho rybieho trhu, ktory vsak uz tesne po obede zatvaral, takze som z neho moc nevidel. Odtial to je len kusok na Ginzu. Predtym som este stihol kratku zastavku v chrame Tsukiji Hongan-Ji, ktory vypada viac indicky ako japonsky.

Na Ginze som sa vynoril tesne pred slavnym divadlom Kabuki-za, v ktorom hraju tradicne japonske dramy kabuki, co je druh pantomimy s hudbou a tancom. Otvorene bolo uz v roku 1889 a dnes hraju predstavenia takmer kazdy den. Dalej ulica pokracuje nespocetnym mnozstvom butikov, kaviarni a luxusnych znackovych obchodov, v ktorych si nemoze dovolit nakup ani vacsina Tokyjcanov. Symbolom Ginzy je obchodny dom Wako z roku 1881, avsak sucasna budova pochadza z roku 1932. Slavna ulica konci obrovitanskou krizovatkou pred budovou Mullion. Vzhladom na pocet ludi, ktori denne ulicou prejdu ci uz na ceste do kancelarii alebo obchodov, sa po krizovatke prechadza nielen klasicky zo strany na stranu, ale aj krizom cez krizovatku. Cez den aj v noci je tam tolko ludi, ze v pravidelnych intervaloch semafory zastavuju celu premavku a zelenu maju iba chodci vo vsetkych smeroch. V Japonsku moze aj taka sprostost ako prechod krizovatky patrit medzi nezabudnutelne zazitky. Ostatne situacii, kedy sa clovek zastavi a len s otvorenymi ustami pozera, co Japoncov dokaze vsetko napadnut, je naozaj vela. A to teraz nehovorim o elektronike...